Univerzita III.

Názov: Univerzita (prerobená verzia)

pár: učiteľ/učiteľ, kolegovia na VŠ Marek/Lukáš, Marek/Adam... a iné kombinácie

varovanie: 15+, romantika, spomienky na školské časy (bývalí spolužiaci, vydieranie 

Obsah: Marek a Lukáš boli na škole nerozlučnými priateľmi a možno aj niečo viac, ale  stačí to na to, aby ich vzťah niečo znamenal, aj keď sú tie časy už dávno preč...

poznámka: Je to prerobená verzia pôvodnej poviedky univerzita. Bude mať spolu 10 častí a bude vychádzať každú stredu. Akékoľvek komentáre, prípadne iné čitateľské prejavy sú vítané. Ide o romantickú poviedku zo školského prostredia, takže to neberte príliš vážne.

poviedka prešla AP, ale môžu sa vyskytnúť chyby, aj tak, keďže nemám beta-readera.

„Obávam sa, páni, že s takýmito ponukami sa budete musieť obrátiť na niekoho iného.“

Marek mal v úmysle vstať, opustiť bar a dopriať im dostatok času na to, aby mohli pozorovať ako víťazoslávne odchádza. Neurobí to. Nájde iný spôsob, ako celú vec vyriešiť. Má rád svoju sestru, a práve preto nedovolí, aby im ten muž opäť zasahoval do života. K ničomu by to aj tak neviedlo, mala pravdu, bol to obyčajný manipulátor, ktorému nie je nič sväté. Ostať neoblomný a neústupný až do poslednej chvíle. Bol to krásny pocit, aspoň raz zvíťaziť a nemusieť nikomu ustupovať, no trvalo to len krátko, len kým ho nezastavil Milanov hlas.

„Nechoď ešte... Dajme si spolu aspoň pohárik. To vieš, že ti pomôžem... Som na tvojej strane...“ naliehal naňho.

Nasledujúce ráno...

Dlho ležal vo svojej posteli, ešte aj potom ako mu zazvonil budík na mobile, treskol po ňom tak silno, až sa mu podarilo vytvoriť prasklinu na displeji, sledoval ako sa postupne šíri a roztvára do menších a tenších vláken, sledoval tú prasklinu až k jej centru, bola tam, aj keď to všetko napraví, stále si bude pamätať ako vyzerala, ako pretínala displej práve na tomto mieste, ako nejaká zvrátená ozdoba. Mohol by si kúpiť nový, prípadne len vymeniť displej, no teraz nad tým nerozmýšľal, keďže  z vrecka jeho kabáta provokatívne vykúkal nový iphone. Bol pohodlne uložený v novom ochrannom puzdre, no jemu ani trochu nezáležalo na tom, či sa poškriabe alebo nie. Omnoho viac ľutoval svoj starý mobil, nech to vyzeralo akokoľvek podozrivo, nemal v úmysle ho rozbiť, len neodhadol svoju silu, a hlava ho po včerajšej noci v bare tak bolela, že čo len najmenší zvuk v ňom vyvolal túžbu zbaviť sa jeho zdroja za každú cenu, a kto iný než on by si dal ako zvonenie trúbenie, ktoré neustále zvyšovalo svoju intenzitu. Privrel oči, aby ho netrápili tie hlasy z minulej noci, aby necítil to všetko, čo bolo opäť súčasťou jeho sveta...

Klesol späť do prikrývok a starostlivo uložil starý mobil na svoj stolík, obrátil sa, aby nemusel hľadieť na zdanlivo nevinnú pripomienku včerajšieho večera. Dostal ho za odmenu, za to, že bol poslušným chlapcom. No bol to skôr jeho trest, mohli mu zavolať kedykoľvek a žiadať čokoľvek.

Dôveroval Milanovi a bola to chyba. Prečo nedokázal odmietnuť? Prečo ani len netušil, že v tom pití niečo bude. Taká možnosť tu predsa vždy bola, no Adamova neprítomnosť ho akosi priveľmi zbavila ostražitosti... Dali mu niečo, čo ho úplne... Nebol zvyknutý na také veci, a hneď ako to zaúčinkovalo bol to začiatok konca akýchkoľvek bojovných rečí...

Prečo musel za každú cenu vidieť v každom len dobro?

Milan ho zradil. Urobil niečo, čo nemôže byť akceptované ani medzi priateľmi s výhodami. Spomínal na to, ako sa Adam od nich vzdialil, ako ho to upokojilo, Milan mu tvrdil, že sa len spolu pozhovárajú, údajne netušil, že ten pekný muž, ktorí o nich prejavil záujem patrí čiastočne do rodiny. Tváril sa tak previnilo a bol veľmi presvedčivý a Marek mu chcel veriť, aj keď všetko v ňom kričalo, aby to nerobil.

A potom k tomu došlo, k niečomu, čo sa nikdy v živote nemalo stať.

Vytriezvel zo svojej naivity až príliš neskoro, po včerajšej noci bol úplne v ich rukách, dostali ho, ako takého malého chlapca. Mali ich pevne v rukách, mali v rukách úplne všetko a on nemohol proti tomu urobiť nič... Nechcel ísť nikam, nechcel robiť nič, len vymazať včerajšok so svojej hlavy, akoby sa to nikdy neodohralo. Totálne sa strápnil pred kolegom, vyspal sa s exmanželom svojej sestry a aby tomu celému mohol nasadiť korunu, napokon v akomsi pominutí zmyslov, aj keď po počiatočnej defenzívnej stratégii, prijal tú dohodu. Nie dobrovoľne, pod podmienkou, že istý záznam sa nikdy nedostane ku kompetentným ľuďom.

Domov ho doviedli až nad ráno, keď sa zo všetkého spamätal a už viac nemal v sebe ani štipku vzdoru.

Hlasné zaklopanie na jeho dvere prekazilo jeho plány, okamžite vyskočil, zasunul iphone hlbšie do vrecka svojho kabáta, nanešťastie nebol až taký zdrogovaný, aby si nepamätal odkiaľ sa tá vec v jeho vrecku vzala, a pustil dovnútra tú nebeskú osobu, ktorá mala dosť odvahy, stretnúť sa s ním po tej sérii včerajších neskutočných udalostí. A bola to osoba, od ktorej som to očakával najmenej.

Ján, so školskou taškou prehodenou cez plece, s podobne unaveným výrazom, aký mal Marek, vstúpil dovnútra.

„Čo.. čo... tu chceš?“ díval sa naňho ako na zjavenie. Zbledol, prišlo mu zle, horšie než včera večer a želal si, aby jeho synovec nikdy nevošiel do jeho izby... Bol doma, keď odchádzal, rozhodne bol, ale potom si istá osoba požičala jeho mobil, vtedy bol už úplne mimo a nevedel, o čom tí dvaja hovorili, všetko mu došlo až ráno, až ráno, keď si želal, aby sa po tej droge radšej vôbec neprebudil.

„Včera to bolo veľmi pekné... Mohol by si... mohol by si ma ešte pobozkať?“

Tá jediná veta spálila všetko v ňom, bol prázdny, bol úplne zbavený akéhokoľvek pocitu, okrem tých silných a neuveriteľne neodbytných myšlienok, ktoré naňho kričali, čo si urobil? Ako si to mohol urobiť!

„Choď do školy, Ján...“ dostal zo seba hlasom, ktorý nespoznával.

„Pôjdem, ale najprv ma pobozkaj!“ naliehal opäť, akoby to bolo celkom normálne takto žiadať svojho strýka.

„Nie, v žiadnom prípade... To, čo sa stalo včera... To bolo... oni ma... ja som... Ako si sa tam vôbec dostal, nemal si tam čo robiť...“ do hlavy mu udieralo snáď tisíc kladív a vôbec sa to nezlepšilo.

„Ušiel som, keď mama zaspala. Nič si nevšimla, ona je už taká, keď si zoberie lieky o ničom nevie...“

Marek vrazil nohami do postele. A takmer spadol. Jeho synovec stále pristupoval bližšie k nemu.

„Ty si vedel, čo chcú urobiť?“

„Nie, ja len... Pamätáš, keď som raz išiel s vami a s Dankou do toho parku...“

Trochu to zabolelo, ale Marek si vybavil tú spomienku, keď jeho synovec výnimočne, šiel s nimi aj s Adamom a Dankou. Stalo sa to len raz, a nikdy tomu neprikladal hlbší význam. Áno, videl ich ako sa rozprávajú, Danka vtedy spadla, rozbila si koleno, šiel s ňou do lekárne, lebo sa ho nechcela pustiť, vtedy mu ešte dôverovala viac ako otcovi... Netušil o čom vtedy hovorili, neprikladal tomu žiadnu dôležitosť...

 „Áno, niečo sa mi vybavuje...“

„Povedal mi o tebe, o tom, že sa ti páčia muži a tak... Povedal som, že asi je to dedičné, lebo mne sa páčia tiež... pýtal sa či to viem, bol som prekvapený a on... povedal mi, že môžem zažiť skvelé veci, ak budem chcieť...“

„Skvelé veci?“ zopakoval neveriacky.

„Áno, a mal pravdu, bolo to výnimočné... Tak som si to predstavoval, že...“

Pred očami sa mu zatmelo. Klesol späť na posteľ, schoval tvár do dlaní. Posteľ sa prehla, keď si Ján sadol k nemu a dotkol sa jeho ruky, poplašene uskočil od neho, čo najďalej.

„Už to viac nerob... Neviem, čo ti Adam narozprával, ale toto v žiadnom prípade nie je v poriadku on... niečo mi dali... nevedel som, čo... už sa to nestane, mrzí ma to... Neublížil som ti, však? Povedz, že nie, lebo sa z toho zbláznim... lebo...“

„Nie, už som ti predsa povedal, že to bolo skvelé...“ naklonil sa bližšie k nemu a nesmelo sa dotkol jeho pier.

Marek ho okamžite odsotil. Tak prudko až takmer spadol s postele. Ublížení výraz na tvári svojho synovca to bolo to posledné, čo potreboval vidieť.

„Sľúbili, že urobíš pre mňa všetko...“

„Choď do školy a nechaj ma... Teraz nemôžem s tebou o tom hovoriť...“

 „Okej, len som chcel vedieť, aby si, ale to nevadí, neskôr, keď budeš mať lepšiu náladu... Nuž vlastne ma sem poslala mama, aby som ti odkázal, že sa máš zastaviť v jej izbe, chce s tebou niečo vážne prebrať... Tak ja už idem do školy, tak sa maj...“ tak zvláštne sa usmieval, nebol znechutený, dokonca to vyzeralo, že mu to ani trochu neprekáža a po prvý raz sa s ním bavil bez toho zvyčajne podráždeného tónu hlasu.

Nevenoval tomu veľkú pozornosť, odkráčal do kúpeľne, kde vykonal nevyhnutné úpravy svojho zovňajšku, prezliekol sa do domáceho oblečenia a napriek bodavej bolesti v hlave, zamieril do izby za svojou sestrou.

Tá ho okamžite objala, a pobozkala na líce, očakával od nej skôr výčitky a nie to, že bude žiarliť ako slniečko.

„Máš dnes poobede čas?“ opýtala sa bez toho, aby mu čokoľvek vysvetľovala.

„Áno, nejdem do práce, kvôli včerajšku by som sa nemohol sústrediť...“

„To chápem, ale aj tak ti veľmi pekne ďakujem, neviem, čo si urobil, ale Adam mi dnes ráno zavolal a povedal, že to všetko... že sa stretneme, aby sme si dohodli nové podmienky, moja Danka ostane s nami...“

„Teším sa s tebou.“

 „Urobím ti ten vývar dobre, a potom... Uvidíš že poobede už budeš v poriadku...“

„Chystáme sa niekam?“

„Adam chce dnes vidieť dcéru. Teraz, keď zmenil názor, nechcem ho priveľmi dráždiť... Prosím, povedz, že s nami pôjdeš... My dvaja budeme riešiť spoločné veci a chcela by som ťa tam mať ako oporu, aby som to s ním zvládla...“

Všetko v ňom kričalo, aby to nerobil. Ešte nemôže vidieť toho muža. Nemôže to urobiť. No keď videl aká je šťastná, nedokázal odmietnuť. Nechať niekoho osamote s Adamom bolo nepochybne rizikové už aj tak.

„Tak dobre. Má už nejaké konkrétne plány?“

„Povedal, že ju chce vziať do jej obľúbenej zoologickej záhrady...“

To rozhodne neznelo zle, verejné miesto, nedostatok súkromia a množstvo rodičov s deťmi. Uznal, že to by sa dalo podľa možnosti zvládnuť bez väčších problémov. Takisto mu bolo

„Okej, tak ma ešte chvíľu nechaj spať... Potom si dám ten vývar a uvidíme ako to dopadne...“

Pred niekoľkými rokmi...

Stáli spolu v rade plnom študentov.

Prevzal si knihy a mierne nespokojne hľadel na svoju tašku.

Knihy ho pekne ťažili v rukách a Lukáš bol ako inak stále s ním, ale rozhostilo sa medzi nimi ticho plné očakávania.

Na schodoch, Lukáša zdržali nejakí kamaráti. Marek naňho nemal v úmysle čakať, chcel ísť dopredu, ale vzápätí to poriadne oľutoval, noha sa mu pošmykla. Dopadol na kolená, knihy mu popadali a pokožka na rukách ho mierne pálila. Hlavou sa stihol aj mierne udrieť do zábradlia, ale našťastie nie tak, aby mu to spôsobilo veľmi silný otras. Rýchlo vyskočil späť na nohy a začal si zbierať knihy. Ruka ho trochu bolela z toho, ako sa snažil zachytiť. Dokonca začala aj mierne krvácať.

„Si v poriadku?“ ustarostene sa spýtal Lukáš. Pomohol mu pozbierať zvyšné knihy a tváril sa mimoriadne vážne. Okamžite zabudol na svojich kamarátov.

„Áno, to nič nebolo... Ja už musím...“ znepokojene sa obzeral okolo seba.

„Ošetrím ti to a na chvíľu si sadneš...“ nástojil Lukáš.

Marek mu chcel povedať, že s ním naozaj nič nie je, ale nedostal sa k slovu. Lukáš ho jednoducho odviedol do blízkeho internátu. Zapísali sa pri dverách a hneď už aj vošli na izbu.  Marek bol natoľko omámený, že si ani neuvedomil, kedy sa za nimi zavreli dvere. Lukáš ho posadil  na stoličku a ošetril mu ruku.

„Bolí ťa hlava?“

„Nie, ja len, máš pravdu. Potrebujem si chvíľku posedieť...“ neochotne pripustil Marek. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal zo šoku.

„Kde to vôbec sme?“

„V izbe kamoša z druháku. Lukáš, toto je Matej...“

Až teraz si všimol, že sa tam nachádza aj chlapec usilovne ťukajúci do notebooku. Takmer im nevenoval pozornosť, len zľahka kývol.

Lukáš sedel pri Marekovi . Dívali sa na seba a on cítil, akoby nimi prechádzalo priam elektrizujúce napätie. Desať minút na seba len hľadeli, neschopní čokoľvek povedať.

Matej napokon prerušil ich výmenu pohľadov.

„Počujte, ja idem do obchodu, dajte na všetko pozor, o chvíľu sa vrátim...“

„Okej.“

„Čo vám je chlapci, čo ste tak ticho?“

„Nič,“ nahlas vyhŕkli obaja.

Usmial sa na nich a doprial im pár minút súkromia.

„Je ti lepšie?“

Marek prikývol.

„Ďakujem za pomoc...“

„To nič nebolo.“

„... Ja už by som mal ísť...“ zamumlal zahanbene. Pripadal si ako totálne nemehlo.

„Prečo? Nechcem, aby si niekam šiel. Len tu ešte chvíľu poseď...“ 

„Mal by som ísť... určite by som mal niekam...“ zrazu túžil uniknúť, čo najďalej od neho, nedívať sa na tie jeho pery, necítiť stále to isté pri pomyslení na to, čo by sa mohlo stať, keby...

„Už je mi vážne, dobre, musím niečo zariadiť, ja už radšej fakt pôjdem...“ zobral svoju tašku, ktorá bola napchatá knihami a zamieril k dverám.

No ďaleko sa nedostal, Lukáš mu tašku vzal a položil ju späť na zem, potom už len pocítil ako sa okolo neho ovinuli spolužiakove ruky.

Bol v jeho objatí, držal ho tak pevne...

„To by sme nemali...“ zaprotestoval mierne, keď pocítil ako tie ruky skĺzli nižšie a pokúšali sa dostať pod nohavice.

„Nie, tu...“ mumlal rozrušene, no to už bol aj tak ukladaný späť na posteľ a Lukášov jazyk sa dobýval do jeho úst...

A on si uvedomil tú skutočnosť, ktorú už nemohol poprieť s dievčatami sa nikdy necítil takto...

Súčasnosť

Týždeň po poslednej udalosti...

„Prepáčte, mohli by ste to zopakovať...“

„Boli to...“ študentka pokračovala vo vymenúvaní tých delení.

„Dobre, áno... myslím, že to stačí... Môžeme prejsť k ďalšej otázke...“  nebol k nej práve najpríjemnejší a nemal náladu na dlhé skúšanie. Mala rozhodne dosť veľké šťastie, že vedela takmer všetko.

„Druhá otázka je...“

Nechal ju hovoriť ďalej.

Všetko bolo v poriadku, od tej návštevy zoologickej, prebiehajúcej štandardným spôsobom sa mu nikto neozval, ani jeho zradný milenec ani Adam. To ho upokojovalo, možno ich tá hra prestane baviť a dajú mu pokoj. Možno si nájdu inú zábavu, ale tušil, že také jednoduché to nebude.